Len kráčam a pozerám sa okolo seba. Neviem sa vynadívať na to všetko, čo okolo seba vidím. Vnímam všetky tie krásne zvuky prírody a jediné na čo sa pritom sústredím, je každý krok, nádych a výdych, ktorý urobím.

V hlave dookola riešim len cestu, ktorou mám pokračovať a rozmýšľam, čo z toho ťažkého batoha kedy zjem, nech mi konečne ubudne váha v ňom a nech mám dostatok energie až do cieľa. Uvažujem nad tým, kde a koľko vody si naberiem, aby mi vystačila na konkrétny úsek a premýšľam nad tým, aké to asi bude, keď konečne dorazím tam, kde plánujem prespať.

Počas svojho putovania stretávam svišťa, hady, kamzíky, motýle a po strete s odtlačkom medvedej laby, trusom a zvukom, ktorý sa šíri celým lesom, pohltí moje telo neskutočný adrenalín, ktorý so mnou urobí zázraky.

Nič iné tu hore k životu nepotrebujem. Riešim len to, ako uspokojím svoje základné životné potreby a ochránim sa v prípade nejakej hrozby. Potrebujem len tie materiálne veci, ktoré mám so sebou v batohu. Všetko ostatné je v tejto chvíli úplne nepodstatné.

A potom, vďaka strachu z medveďa túlajúceho sa v noci okolo útulne, v ktorej spím, sa moje pocity z tohto všetkého ešte viac zosilnia.

Vraciam sa k ľudskej podstate a hovorím si, aké je tu hore všetko jednoduché, ľahké a krásne.

Mobil mám celé 4 dni prepnutý do letového režimu a užívam si slobodu, ktorú v tejto chvíli okolo seba mám a ktorú cíti každá jedna bunka môjho tela. Tak ľahko sa tu dokážem oslobodiť od zahltenia dnešnej uponáhľanej doby a prajem si, aby to tak ľahko fungovalo aj tam dole, v každodennej realite.

Avšak, napriek všetkému krásnemu okolo seba, cítim veľkú bolesť v nohách. Je takmer neznesiteľná. Mám pocit, ako keby som chodila po uhlíkoch. Ale mám šťastie, pretože viem, že táto bolesť je len dočasná a že prestane hneď, ako namočím svoje bosé nohy do studeného prameňa. O to viac sa sústredím na trasu a hľadanie vody na nej. Tej najdôležitejšej tekutiny potrebnej pre našu existenciu.

A presne to je moja cesta. Niekedy krásna a ľahká, a niekedy zase bolestivá. Ale toto je tá bolesť, ktorá mi nedovoľuje vzdať sa a tým ma posúva stále viac vpred ku svojmu cieľu. Niekedy to nevidím hneď a zistím až časom, prečo som tú bolesť musela zažiť. A prečo som na ňu musela byť len ja sama. A uvedomím si, že ono to vlastne ani nebola bolesť, ale niečo, čo mi malo pomôcť, nasmerovať ma, spoznať niečo nové… V podstate to bolo niečo pozitívne.

A keď do toho cieľa konečne dorazím, tak si poviem, že výstup z komfortnej zóny je to najviac, čo môžem pre seba a svoj rozvoj urobiť. A ďakujem za vlastné telo a nohy, ktoré ma cez to všetko krásne, ale zároveň náročné, preniesli.

Po návrate domov si oveľa viac vážim všetky maličkosti, ktoré okolo seba mám. Pretože viem, že každý tú možnosť nemá. V teple svojho útulného domova si vychutnám kúpeľňu, urobím čaj a ľahnem do vlastnej voňavej postele. Vtedy už naozaj viem, že nič viac k životu nepotrebujem. A práve vtedy som to vyhrala.

S láskou, Vaša blogerka, Peťka. :))