Poznáte ten stav, kedy je Vám smutno, a vlastne ani neviete z čoho? V jednom týždni sa radujete a ste vystrelení niekam hore do vesmíru a v ďalšom týždni Vás rozplače aj smutná scénka v Pobrežnej hliadke?

Aj smútok je prirodzená emócia nás ľudí. A aj smutné dni patria k životu. Dovoľme sami sebe smútok prijať, precítiť ho a hovoriť o ňom.

Aj ja mám posledné dni akési posmutnejšie. A vôbec neviem prečo je to tak, lebo žiadny extra dôvod za tým nie je. Sama seba sa pýtam: „Mám predsa všetko, čo som vždy chcela, tak prečo sa cítim tak zle? Podľa iných by som sa predsa mala cítiť dobre.“ Lenže, iní ľudia nie som ja. A emócie ani názory iných, nie sú tie moje.

V dňoch, kedy píšem tento blog, je mesiac v splne v znamení vodnára, a má veľmi silný vplyv na naše emócie. Takže ktovie, možno preto ich cítim oveľa intenzívnejšie, než iné dni.

Ale pomaličky sa učím cítiť to a neutekať od toho, tak ako tomu bolo kedysi. Je fajn ísť sa prejsť, zašportovať si alebo robiť hocijakú inú aktivitu na odpútanie myšlienok, ale oveľa viac fajn je tento stav precítiť a pustiť emóciu von, keď si to sama pýta. Lebo potom sa kľudne môže stať, že sa niekde v tele usadí a časom sa objaví zmenená s oveľa horšími následkami na naše zdravie.

Prestaňme preto konečne mužom a chlapcom hovoriť to staré známe, že: “muži predsa neplačú”. Načo potom majú slzné kanáliky tak, ako aj my, ženy?

Poďme sa to naučiť radšej prijímať a postupne začať meniť. Má to pre naše zdravie oveľa lepší účinok než je potláčanie emócií. Len prijatím môžeme rozsvietiť to svetlo a zmeniť svet okolo a vnútri nás. 🙏🏻

Vaša blogerka, Peťka. :))