Napriek vyštudovanému odboru Účtovníctvo a audítorstvo na Ekonomickej univerzite a vlastnému podnikaniu na Slovensku, pracujem práve teraz aj v nórskom horskom hoteli. Chcete vedieť prečo som sa takto rozhodla a aký mám z toho celého pocit? Čítajte ďalej a verím že nájdete všetky odpovede. Možno Vás k niečomu inšpirujem.

Keď som bola mladšia, priala som si zlepšiť sa v angličtine a nebáť sa rozprávať, pretože dovtedy to bola jedna veľká katastrofa. K čomu mi boli na strednej jednotky z gramatiky, keď som sa v zahraničí na dovolenke hanbila hovoriť? Taktiež som uvažovala nad tým, aké to asi môže byť, nájsť si prácu v inej krajine a na nejaký čas úplne opustiť tú svoju milovanú.

Niekde hlboko vnútri som cítila, že raz ten čas príde, len som netušila kedy. Ale tak ako všetko v mojom živote, nič sa neudeje, ak ten prvý krok neurobím práve ja sama. A síce som odmalička tvrdo makala v každom smere s cieľom vybudovať si aspoň o trochu ľahší život než mali moji rodičia, zrejme ma to nenapĺňa až tak, ako by som asi chcela. A myslím si, že by som ľutovala, ak by som neskúsila aj niečo úplne iné v cudzej krajine.

Ako má vlastne vyzerať ten normálny život?

Momentálne, ako píšem tieto riadky, mám 33 rokov a ležím v hotelovej posteli v Nórsku. Som tu všeličím, len nie hotelovým hosťom. Pracujem na recepcii, pripravujem nápoje a obsluhujem v reštaurácii, odnášam špinavé riady, upratujem izby, periem špinavé prádlo a áno, upratujem aj záchody. 🙂

Odmalička som sa v škole učila čo najlepšie, aby na mňa mohli byť všetci pyšní a išla som si za svojím cieľom stať sa účtovníčkou. Vyštudovala som Ekonomickú univerzitu v Bratislave, viac ako 5 rokov som pracovala v úspešnej poradenskej spoločnosti v Bratislave a potom som si založila vlastnú. Takže teraz podnikám a pracujem ako externá účtovníčka pre rôzne malé firmy. Postupne som si hľadala klientov, učila sa a skákala do neznáma, až sa mi podarilo vybudovať stálu klientelu, za ktorú som veľmi vďačná.

Splácam si auto, bývam v byte na hypotéku, mám vzťah na ktorom neustále pracujeme a sporím si na budúcnosť. Niekto by si mohol povedať, že mám všetko a nemám sa prečo sťažovať. No ja mám pocit, že práve to ma zväzuje. Že na seba tlačím viac, než je moje telo schopné uniesť. Snažím sa v živote hľadať ľahkosť a robiť veci, ktoré mi robia radosť, pretože aj vďaka svojej vysokej citlivosti sa na svet pozerám trochu inak, než asi väčšina ľudí. A asi aj vďaka tomu som sa začala zamýšľať nad tým, či toto je naozaj tá správna cesta pre mňa, ktorou mám až po zvyšok života kráčať.

Keď všetko do seba začne zapadať

Po tretej operácii kolena sa mi však začali veci spájať. Dovtedy som sa snažila byť v každom smere čo najlepšou a brala som si na seba príliš veľa. Príliš veľa práce, príliš veľa aktivít, proste príliš veľa všetkého. Ale keďže kolená nám ukazujú smer, ktorým kráčame a odrážajú, ako veľmi na seba tlačíme, začala som uvažovať úplne naopak. Lenže vystúpiť zo zabehnutého kolotoča je naozaj veľmi ťažké, čo si budeme hovoriť.

A tak som sa začala sama seba pýtať, či naozaj nestojí za to, skúsiť aj niečo iné a to aj napriek tomu, že mám vlastne všetko, za čím som si išla. Znova by si teraz niekto mohol povedať, že už je snáď najvyšší čas na svadbu a rodinu. Ale viete čo Vám poviem ja? Je to každého osobná vec a nemusím na ňu nijako odpovedať. Stačí, že nás do toho tlačí spoločnosť, nemusíme na seba tlačiť aj my a to len preto, „že sa to takto má“. Nemá a nemusí. Bodka. 🙂

Či mi chýba Slovensko, rodina priatelia a to všetko čo máme doma? Áno aj nie.

Pred pár týždňami som si tak ležala v hamaku s týmto výhľadom, takmer 2 000 km od domova a asi prvýkrát sa mi zacnelo za tým, že nie som doma, pretože som si pozerala videá z tohtoročného festivalu Pohoda. Z koncertu mojich obľúbených (Pary a Janky Kirschner) a z debaty s bývalou pani prezidentkou Zuzkou Čaputovou som mala zimomriavky aj takto cez obrazovku. A tak som sa trochu zamyslela.

Prečo sme vlastne odišli na nejaký čas žiť do inej krajiny, keď tú svoju tak veľmi milujeme?

Pretože mi je ľúto, ktorým smerom sa posledné roky Slovensko uberá. Pretože som smutná z toho, aká nenávisť sa cez médiá šíri k ľuďom. Pretože som po desiatich rokoch svojej práce účtovníčky fakt unavená z toho, čo všetko sa v zákonoch mení na poslednú chvíľu. Pretože aj keď mám tú prácu rada, je vážne stresujúca a nedocenená. Navyše ako bývalý aktívny športovec (12 rokov volejbalu), sa po celodennom sedení pri počítači cítim fakt zle a to aj napriek tomu, že mám doma stôl, pri ktorom môžem stáť. Jednoducho som si začala uvedomovať, ako mi celá táto energia z práce na Slovensku nerobí dobre.

Ale nebudem Vám klamať. Úplne som to nezahodila. Účtovníctvo robím aj naďalej a momentálne popri práci v hoteli, ale na trochu menší úväzok. Len tak, aby som to akurát stíhala a nezbláznila sa z toho. Ale teraz už viem, že to nie je niečo, čo chcem robiť na plný úväzok a do konca svojho života. Síce mi to dáva stabilný príjem, ale nedáva mi to slobodu a prázdnejšiu hlavu ani zdravšie telo.

Skúška pre vzťah ako hrom

A tak sme sa s priateľom rozhodli, že na chvíľu zmeníme vzduch a odídeme pracovať niekam do hôr v zahraničí ak sa nám podarí nájsť si prácu. Daniel pracoval v zahraničí často a bol na to zvyknutý, ale kvôli tomu sme boli často od seba. Aj preto sme potrebovali skúšku, či dokážeme fungovať takto spolu ďaleko od všetkých priateľov, rodiny, zázemia, aktivít a byť na celý ten vzťah len sami dvaja a každý jeden deň spolu doma aj v práci.

Možno sa teraz zamýšľate, ako sa nám v tom darí. Za oboch môžem povedať, že nám to dalo veľmi veľa. Pretože ak sa raz ocitnete takto ďaleko spolu a od všetkých, ukáže sa, či sa dokážete vzájomne podporiť. A potom sa môžu stať len dve veci. Buď to bude fungovať, alebo to nebude fungovať. Napriek ťažším dňom a občasným pochybnostiam však môžeme povedať, že nám to zatiaľ funguje. 🙂

Prečo práve Škandinávia?

Poďme teraz naspäť k práci. Na jednej strane je naozaj smutné, že človek s vysokoškolským vzdelaním a rozbehnutou vlastnou firmou ide radšej upratovať do zahraničia, lebo cíti fakt veľkú frustráciu z celého systému, ktorý na Slovensku momentálne funguje. A na druhej strane je úplne iný pocit niekde pracovať, keď vieme, že za to budeme férovo odmenení a budeme mať po tej práci oveľa čistejšiu hlavu.

Už pri prvom nápade spoločného odchodu do zahraničia sme vedeli, že to bude Škandinávia. Daniel tam už kedysi párkrát pracoval a vždy sa mu tam páčilo. Ja som odmalička snívala o tom, že sa tam pôjdem aspoň pozrieť, pretože sa mi proste páči, že uvažujú v rôznych oblastiach života trochu inak než my. Tak sme sa vlastne nemuseli ani nijako rozhodovať. Chceli sme odísť do hôr a tak padol prst na Nórsko. Navyše tu máme niekoľko známych a všetci si to pochvaľujú. Prečo teda nie aj my?

Samozrejme, veľa sme si tu toho uvedomili a jasné že nám chýbajú všelijaké tie pekné, pohodové a obyčajné chvíle doma, ale stále si hovoríme, že je to jeden rok z veľa rokov nášho života a ten za to všetko tu stojí obetovať.

A na druhej strane, tá príroda je tu neskutočná. A to aj napriek tomu, čo nám povedali domáci. Že toto je snáď najškaredšie leto za posledných 20 rokov, lebo tu takmer nonstop prší a leto sme tu mali doslova len 1 týždeň. Ale aspoň sa tu po celý čas otužujeme, pretože sa tu niekedy aj počas dňa striedajú 3 ročné obdobia a kúpať sa stále chodíme do ľadovcového jazera, ktoré je naozaj ľadové. 🙂

Čo je ale veľmi zaujímavé, je, že aj napriek hnusnému sychravému počasiu, sme neboli ani raz chorí. Poznáte to možno veľmi dobre. Príde jeseň, trochu dažďa a zimy a hneď to ide. Soplíky, hrdlo, chrípka… Aj ja to tak mávam doma a väčšinou vždy na jeseň. A preto sa teraz zamýšľam. Skutočne sa mi to deje z počasia, alebo je to skôr zo stresov, ktoré mám počas bývania na Slovensku? Zatiaľ sa mi ako tá správna možnosť javí tá druhá, no ale uvidíme.

Najväčšia výzva? Jednoznačne angličtina.

Čo som to napísala na začiatku? Že sa bojím rozprávať po anglicky? Vesmír ma vypočul a rovno mi poslal výzvu, že ma moja budúca šéfka chce zobrať prioritne na recepciu (a jasné, sčasti aj na ten housekeeping). Po anglicky som nehovorila asi 8 rokov, jediné ako som s ňou bola spojená bol občas nejaký film alebo seriál na Netflixe. Inak som toho pozabúdala naozaj veľmi veľa, ale veľmi som sa k tomu túžila vrátiť. A ja som mala ísť pracovať priamo na recepciu do horského hotela v Nórsku? Really?

Ale výzvy sú na to aby sa prekonávali a ja som sa do nej (tak ako do všetkého) vrhla s otvorenou náručou. Pred príchodom sem som si dala zopár opakovacích hodín angličtiny, čo mi určite veľmi pomohlo (a rozhodne to odporúčam, mám aj šikovnú online lektorku, ak by ste potrebovali). 🙂

Ale stále som mala pred sebou veľký otáznik, ako to celé zvládnem? Ako budem komunikovať so všetkými hosťami? Ako zdvihnem ten telefón a budem musieť reagovať okamžite a v cudzom jazyku? Nuž, teraz už môžem povedať, že v pohode. Nie vždy to ide ľahko, nie vždy sa viem vynájsť, ale už sa nebojím a necítim trápne aj keď robím chyby. A k tomu mi pomohli 3 uvedomenia. Niečo z toho možno pomôže aj Vám:

• Ako prvé som si povedala, že sa nesmiem báť. Je to ako so šoférovaním. Ak si stále budete pripomínať nebezpečenstvo a neuvoľníte sa, budete šoférovať v kŕči a nezačnete si to za volantom užívať. A ja si to teda za volantom užívať viem. 🙂
• Ako druhé si neustále pripomínam, že pre väčšinu našich hostí tiež nie je angličtina ich materinský jazyk a trápia sa s ňou možno ešte viac, ako ja. Tak kde je problém?
• Ako tretie mi veľmi pomohlo to, že naša šéfka (majiteľka hotela – mimochodom skvelá manažérka) mi verila od začiatku oveľa viac, ako som možno verila ja sama sebe, že to celé zvládnem bez akýchkoľvek predchádzajúcich skúseností s hotelierstvom. Za túto príležitosť a vieru vo mňa jej týmto veľmi ďakujem.

A čo teraz? Teraz už viem, že vďaka tomu, že som urobila ten prvý odvážny krok a rozposlala do zahraničia asi 50 e-mailov so životopisom, nikdy túto skúsenosť neoľutujem. Pretože sa mi tým otvorili brány do celého sveta a tento pocit slobody vážne stojí za to.

Práca s ľuďmi = práca s egom a nezahojené rany

Myslíte si, že na Slovensku je ťažké pracovať s ľuďmi alebo v kolektíve? Skúste si to v zahraničí. Niečo takéto som ešte nezažila. Iné mentality, iné národnosti, iné zvyky, iné správanie, iné všetko. Kolegovia z rôznych častí sveta majú úplne iné pracovné nasadenie, takže nájsť v tomto celom balans je niekedy takmer nemožné.

Osobne sa považujem za človeka, ktorý nikomu nič zlé nepraje, v každom sa snaží vidieť to dobré a pomáha keď môže. Ale tu? Fuu, akosi mi toto nastavenie nefunguje. Táto práca s ľuďmi mi je asi najväčším zrkadlom, v akom som sa mohla uvidieť a ukazuje mi moje slabé a neuzdravené stránky.

Núti ma zamýšľať sa nad konverzáciami s ľuďmi úplne inak, než s čím som prichádzala do kontaktu na Slovensku. Nielen preto, že komunikácia v cudzom jazyku je omnoho chladnejšia než v tom materinskom, ale aj preto, lebo každý z nás má iné potreby a iné hranice a nie vždy ich dokážeme rešpektovať krížom cez rôzne národnosti. Na jednej strane ma to fascinuje a rada sledujem správanie ľudí z rôznych častí sveta, no na druhej strane si uvedomujem, že ego si tu ide na plné obrátky.

Čo myslíte, ako často som si na začiatku hovorila pri upratovaní hnusných záchodov, že ja toto fakt nemusím zažívať, že ja mám na viac? Ako sa asi cítim keď si omylom namočím prsty do zvyškov jedla na tanieroch, ktoré odnášam zo stola? Alebo keď vnímam tie pohľady, pri ktorých viem jasne z tváre prečítať, že som niečo menej ako oni? Ďalej keď sú hostia netrpezliví, arogantní alebo myslia v tej chvíli len na seba? Alebo ako mi bolo do plaču, keď na mňa navrieskal hosť na recepcii len preto že sa v noci kvôli oprave vody v hoteli nevyspal?

Lenže viete čo? Vždy sa pri takýchto myšlienkach snažím zastaviť a povedať si vetu: „Všetci sme si rovní.“ Každý máme nejaký príbeh pre ktorý sme práve tu. A nikto nemá právo sa vyvyšovať nad iného. Toto mi pomáha ale nebudem tvrdiť, že nad tým potom ešte dlho nepremýšľam, lebo by to nebola pravda. O to viac že som vysokocitlivý človek, pre ktorého je to úplne bežné.

Ale, viete čo? Myslím že presne toto som potrebovala zažiť práve v tomto období môjho života a hodnotím to ako jednu z najväčších skúseností v mojom živote, ak nie najväčšiu. 🙂

Slovensko, v ktorom chcem žiť

Moje srdce vždy patrilo a vždy bude patriť tam. Cestovať a spoznávať iné národy ma baví, ale žiť chcem doma. Chcem žiť v krajine, kde na jej čele budú stáť ľudia, ktorí nebudú hrabať pre seba, ale budú skutočne pracovať pre ľudí. V krajine, kde sa na systém ako zdravotníctvo budeme môcť spoľahnúť a kde budeme investovať do školstva. V krajine, kde sa raz niečo poriadne nastaví, a bude sa to po celé roky udržiavať, nie stále meniť. A hlavne chcem žiť v krajine, kde sa ľudia na seba na ulici usmejú, pretože nebudú zničení dennodennými starosťami doma či v práci.

Možno je to len sci-fi, no ja stále verím, že to raz tak bude. Veď aj mobily boli kedysi sci-fi a aha ako ich využívame v súčasnosti.

Často si tu pri housekeepingu púšťam moje obľúbené slovenské kapely a vždy sa pritom usmievam, lebo si hovorím, že nádej stále žije. A tak ako svietili Vaše svetlá z mobilov na spomínanom festivale Pohoda, tak isto potrebujeme, aby sa rozsvietilo svetlo v každom jednom z nás a prežiarilo ten hnusný mrak, z ktorého sa „nad Tatrou stále blýska“. Pre lepšie, pokojnejšie a slobodnejšie Slovensko. 🙂

…na záver

A na záver posielam týmto blogom jeden odkaz do sveta všetkým, ktorí žijú v inej krajine a používajú dennodenne iný, než materinský jazyk: Asi si to ani neuvedomujete, ale ste fakt frajeri! 🙂

Ak ste sa dočítali až sem, tak je to znak, že Vás čítanie bavilo a mňa to nesmierne teší. A ak Vás láka zažiť niečo podobné, môžem Vám povedať, že choďte do toho, nebudete ľutovať. Len nie všetci do Nórska. Pozdravujem Vás!

S láskou z Nórska ale srdcom na Slovensku, Peťa 🙂